Veronika Halčáková
Láska je na hovno
Všetci si isto povedia, že čo taká žaba ako ja môžem vedieť o živote. Ale mne je to sredečne u prdele, čo si oni myslia. Ja som zažila svoje a viem prečo TO tvrdím.
Som realistický "vtipálek" s melancholickou dušou. O tom, čo mám rada sa dozviete z mojich článkov. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, O živote samom
Všetci si isto povedia, že čo taká žaba ako ja môžem vedieť o živote. Ale mne je to sredečne u prdele, čo si oni myslia. Ja som zažila svoje a viem prečo TO tvrdím.
Pomóc! Prosím, pomôže mi niekto??! Ja sa v tej bytovke zbláznim! To už nie je ani pochopiteľné! Prosím, vysvetlite mi to niekto.
V iný deň, keď už sedeli v aute pred jej domom, videl aká je nešťastná. Schmatol si ju do náručia a začali sa vášnivo bozkávať. Jeho ruka zablúdila pod jej kabát. Keď zacítila jeho ruku na svojom tele, krv sa jej rozprúdila a srdce volalo po jeho nežnostiach, ktoré tak strašne chcela.
A znova sa začal školský rok. Kráčala v ľahkých letných šatách napodiv pustou a tichou ulicou. Nič si však nevšímala, hlavu mala sklonenú a rozmýšľala o uplynulom lete. Nič zaujímavé nezažila a to ju mrzelo. Pred školou stáli malé skupinky prvákov a čakali, čo sa bude diať. Ani to ju však nezaujímalo. Zdvihla hlavu a videla pred sebou nápis Gymnázium sv. Vavrinca. Až vtedy si uvedomila ako je sparno. Vošla do vestibulu a už po pamäti kráčala po schodoch do svojej triedy.
Neskutočné! Človek aby už nemohol vyvaliť svoje vnady za blokom v obave, že ho niekto prepadne! Ležím si tak a opekám si .... sa J. Kamoška sedká v tieni, pri nej som si uložila jahôdky, šak je tam chladnejšie, nie? A v tom sa prihrnú naše „čokoládky“. Že, teta, dajte nam jahody! Ani sme nestihli nič povedať a už jeden chmatol do misky a rozsýpa ich okolo....
...ako vošiel, ihneď zamieril k oknu a odhrnul záves. Malá Elfka sa medzitým schúlila do kĺbka, rukami si objala nohy a triasla sa. Oči, v ktorých sa zračili slzy, sa na ňho bojazlivo pozreli.
V ríši Elfov sa už po stáročia dedila legenda z generácie na generáciu. Táto legenda rozprávala o Čiernom zámku na úpätí hory čnejúcej na obzore zapadajúceho slnka. Každý Elf, či to bol starec, či malé dieťa, so strachom dvíhali zrak ku kamennému tajomstvu.
Nekašli na lásku, veď láska ťa spasí, možno si kladieš otázku, že koho to trápi.
- Kto je? - Reklama. (No jasné - 24. decembra bude chodiť reklama, ale čo už, nič múdrejšie nevymyslela....)
„Dobrý večer.“ Objavila sa pred ním v krémových šatách, ktoré jej nádherne lemovali postavu. „Dobrý večer.“ odpovedal a vystrel k nej ruku. Jemne sa jeho ruky dotkla.
Často si uvedomujem, že žijem v svete svojich ilúzií a snov. Ale takto sa cítim plná. Plná života. Vidím všetko zlo, chamtivosť a nevychovanosť a keby som mala snívať reálne, veľa by mi neostalo. A tak snívam o svojom svete, v ktorom je šťastný...
Každú noc je hnaný do hlbokých temných lesov svojou nenásytnou túžbou po krvi. Jeho dych je horúci a v temnote noci sa zračí ako zlovestný dym ohňa smrti. Kráča bez strachu do tmy a vetrí po vôni mladých laní a jarabíc.
Aký je život zvláštny...už som si myslela, že je všetko vyriešené...
Už somsa nudil vo svojom malom štvorizbovom dome. Bolo sparno. Zobral som kľúče zo stola a davaj ho k výťahu.
Nerada sa chválim, ale na to, že recenzie písať neviem, myslím, že táto sa mi podarila...
Mala som krásny sen... Ak si chcete aspoň predstaviť krásu, ktorú som ja zažila, čítajte ďalej...
Ráno vstanem. Zas do školy! :-( Neučila som sa. Už aby som bola na zastávke a zapálila si. Potrebujem cigu aby som to v škole prežila. V buse na mňa zasa civia tie hlúpe ksichty nafúkaných deciek rozmaznávaných najnovšími mobilmi. Konečne vystúpim už totálne znechutená a pripaľujem si ďalšiu cigu.
V pondelok, 2. 4. 2007, som bola na spoveď po dlhom čase. Ako som stála v rade a čakala, všímala som si ľudí navôkol. Bolo tam vidno všelijakých ľudí. Smiešnych, vážných, šedé myšky i extravagantné osôbky.